Začiatok

12. února 2011 v 8:32 | Eli |  Zmysel života
Tak a tu je 2. kapitola Zmyslu života. Prepáčte za tie školské potreby minule, ale ja som do takýchto vecí proste blázon. Ja vie že somto mala pridať už vo štvrtok ale mala som problémy s netom, takže je to tu až dnes. Opäť pripomínam, že každý komentár poteší.

Zmätená som nasledovala Symfoniho a prijala som ponúkané miesto. On sa posadil oproti mne. Objednal si kávu a ja som si vypýtala čaj.

" Teraz Ti popíšem priebeh doučovania, aby sme sa zajtra nezdržovali. Po vyučovaní budeš mať polhodinu na obed a potom sa stretneme v mojej pracovni.
Budeme sa riadiť rozvrhom, ak teda nemáš nič proti." Odkývala som že nemám." Budem s Tebou jednotlivo doberať látky, no keďže iba na doučovaní by sme to nestihli budeš mať cez hodiny samoštúdium.
Zajtra si počas vyučujúcich hodín označíš zošity. Po vyučovaní začneme seriózne preberať učivo." povedal a pustil ma domov.

::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::

Čakala, že ju pustím. Videl som je to na očiach, keď ma zmätená nasledovala
ku stolíku v kaviarni. Objednali sme si a ja som spustil. Nemáme času nazvyš. Prepadá zo všetkých mojich predmetov a ako je na tom u iných učiteľov to ešte zistím. Kúpou pomôcok som sa v nej snažil vyvolať pocit vďačnosti. Je to mierne nefér ale ako topiaci sa chytám každej slamky. A účel svätí prostriedky.

Po svojom monológu som sa na ňu poriadne zadíval. Na všetko mi flegmaticky odkývala. Nič ju nebaví. Vytvorila si vlastný svet a dúfa, že sa v ňom raz zobudí a zistí, že tento bol len zlý sen. Musím v nej zobudiť túžbu žiť kým spácha samovraždu. Pustil som ju a sám som sa pobral domov s hlavou plnou protichodných myšlienok a pocitov.

::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::

Horko-ťažko som sa obťažkaná taškami so svojimi novými školskými pomôckami dostala do svojej izby v decáku, o ktorú sa delím ešte s dvoma babami. Jedna sa volá Kristína a je športovkyňa. Je odo mňa o rok a pol mladšia. Decko. A potom je tu ešte Erika. Hoci je odo mňa o dva roky staršia, má samé jednotky.
Raz som sa jej spýtala, ako to robí. Odvetila, že ju škola baví. To nepochopím. Ale Eriku som si vcelku obľúbila. Myslím, že to vie. Mám na nej rada, že vie kedy má byť ticho a akoby vždy vedela odhadnúť na čo myslím. Môj vzťah s Erikou je celkove asi najbližšie skutočnému priateľstvu, keď vezmem do úvahy tie čo mám. Čiže žiadne. Celkove sú mi ostatní ukradnutí. A ja som ukradnutá im. A keď nie som, tak sa rýchlo stanem. Takto mi to vyhovuje.

V izbe nikto nebol. Normálne by som sa bola potešila, ale už určite meškám na večeru a som hladná. Hodila som veci na posteľ a zbehla som dole do jedálne. Zobrala som si svoju pariacu misku a sadla som si k jedálenskému stolu vedľa Eriky.
" Aký bol deň?" spýtala som sa. "Ale celkom fajn.
Písomky mám napísané, esej tiež, takže dneska si len spravím úlohy a naučím sa nemčinu. Za hodinu to mám hotové a môžem sa pustiť do tej knihy, čo som si v piatok požičala od Baši." " A o čom je tá kniha?" spýtala som sa keď sme sa vracali do našej izby. "Nejaké nové fantasy. Vraj tú knihu nepustím, kým ju nedočítam." "To znie dobre. Však mi to potom požičiaš?" "Samozrejme, ako inak?" usmiala sa.

V izbe sme mali jeden starý, drevený pracovný stôl. Väčšinou ho okupovala Erika, občas drala starú drevenú stoličku aj Kristína, iba ja som ešte nemala tú česť. Smutne som si pomyslela, že zajtra sa s ňou zoznámim. Hoci neviem, ako by ma mohol Symfony donútiť aby som sa začala učiť, nebodaj si robila domáce úlohy. Však zajtra uvidíme, pomyslela som si berúc si knihu z Erikinho nočného stolíka.

Na druhý deň som si nachystala zošity tak, ako mi Symfony kázal, ani vlastne neviem prečo. Nechápala som samu seba a to ma rozhodilo. Nikto ma nikdy nechápal. Teda Erika občas, ale inak nikto, a bolo jedno, koľko titulov má.
Ja som ale vždy vedela čo robím a hlavne prečo to robím.
Ale prečo som na prvý krát a bez vyhrážky počúvla učiteľa ktorého neuznávam? Asi z vďačnosti za tie zošity. Áno tak to bude, upokojovala som sa., hoci som vedela, že sú to len výhovorky a že pes je v skutočnosti zakopaný niekde inde.

Počas vyučovania som si na každý zošit napísala meno, predmet a triedu. Opäť som sa vyhováral na vďačnosť. mala som úspešné predpoludnie. Podarilo sa
mi ukončiť rozpísanú poviedku, a nakresliť vydarený obrázok. Na obed boli parené buchty, moje obľúbené jedlo.

A tak som sa po obede, sýta, s dobrou náladou dostavila pred Symfoniho pracovňu. Na zaklopanie mi otvoril a ja som sa ocitla vo svetlej a priestrannej miestnosti. Steny boli namaľované na žlto a na stole stála váza s kvetmi. Posadila som sa na stoličku oproti nemu.

"Máš označené zošity?" "Áno." "Výborne, tak môžeme začať. Ale ešte predtým, ak by som ťa mohol poprosiť, mohla by si mi ukázať ten notes, do ktorého si si doteraz všetko písala?" "No viete, ale ono tam nie sú poznámky ani nič také........."zdráhala som sa dať mu ho. Veď je tam moja tvorba!


"Aj tak by som si ho rád pozrel." odvetil a ja som
pomaly a neochotne vytiahla zošit s tašky a podala mu ho. Chvíľu si ho pozeral a potom vyslovil tú osudnú vetu "Mohol by som si ho požičať? Najneskôr do týždňa ho vrátim, sľubujem." Zatmelo sa mi pred očami. On si snáď robí srandu. Ale čo iné mi ostalo ako súhlasiť?
So zaťatými zubami som prikývla.

Potom mi prikázal vytiahnuť si biológiu a začali sme. Nanešťastie on nebol z tých, čo začnú vysvetľovať a na žiakov zabudnú. Stále sa ma na niečo pýtal, musela som dávať pozor. A utrpenie nemalo konca kraja.
Po biológii sme preberali ešte fyziku, chémiu, angličtinu a geografiu.

Keď sme skončili, bolo sedem preč a tma ako v rohu. Zo všetkého som dostala domáce úlohy a mala som sa to do ďalšej hodiny naučiť. Povedal, že dú si môžem robiť počas vyučovania. Bola som totálne vyžmýkaná. Odprevadil ma až k decáku a poprial mi pekný večer. Samozrejme ma stihol oboznámiť s tým, že informoval moju vychovávateľku, že budem chodiť neskôr a že mi má odložiť večeru.

Počas večere za mnou bola Erika. Zaujímalo ju kde som bola, ale rozhodla sa nechať ma tak a naliehať na mňa inokedy.
Zaspávala som s myšlienkou, že takto to ďalej nevydržím. A to som nevedela, že sa veci ešte zhoršia.

::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::

Na druhý deň po našom výlete som Vanessu pozoroval, ale tak aby si môj záujem nevšimla.
Príjemne ma prekvapilo, že hneď ráno si označila zošity, tak ako som jej kázal. Čakal som že si to nechá na poslednú chvíľu. Žeby vďačnosť? Nič o nej neviem, ale hodlám to zmeniť.

Keď dokončila označovanie,
vytiahla si ten svoj starý ošúchaný zápisník, do ktorého si stále čmára a voľačo tam majstrovala. Ako som tak na ňu pozeral, zrazu som dostal nápad.

Keď poobede vošla do mojej pracovne, prekvapene sa obzerala dookola. A čo si čakala dievča? Toto istotne nie. Asi čakala tmavú miestnosť s tým lehátkom, aké bývajú v ordináciách psychológov vo filmoch.
Skepticky sa dívala hlavne na
vázu s kvetmi. Tak som chlap, ktorý má rád kvety. No a čo?

Na Vanesse je niečo zvláštne. Zbavuje ma istoty, a vnútornej rovnováhy s ktorou som vždy s ľahkosťou vyriešil alebo pomohol vyriešiť akýkoľvek problém. Ale fascinovala ma. Dozvedieť sa o nej niečo viac je príliš lákavou výhrou na to aby som ju nechal tak.

Vyzval som ju aby sa posadila a potom, len tak, bez varovania, som si od nej vypýtal ten notes. Veľmi sa zdráhala, ale nakoniec mi ho podala. To bolo dobré znamenie, ale nevedel som, ako ďaleko ma nechá zájsť. Tak som sa jej spýtal, či by som si ho smel požičať.
Pozerala na mňa ako by čakala že odrazu prehlásim, že to bol len vtip. Ale ja som si stál za svojím a milo som sa na ňu usmieval. Veľmi neochotne sa ho vzdala a krátko prikývla.

Schoval som si ho do tašky a začali sme. Evidentne ju veľmi nepotešilo, že ma nemôže odignorovať, pretože sa jej stále na niečo pýtam. Musím jej dokázať, že inak ako cez spoluprácu to nejde.

Po biológii so sa venoval ešte fyzike, chémii, angličtine a geografii. Bolo na nej vidieť, že som ju úplne zničil. A to by sa mala podľa mojich pokynov ešte učiť.
To nezvládne ani ona. Nie je zvyknutá na záťaž menom škola. Odprevadil som ju až k dverám detského domova.

Naozaj som zvedavý, ako sa to vyvinie. Zaspával so mysliac na ňu. Vanessa
je............
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Komentáře

1 neowei neowei | Web | 13. února 2011 v 19:45 | Reagovat

tak to bude niečo psychologické ? ? ?
zatiaľ dobré len mám jednu poznámku : ak jej pred rokom zomreli rodičia  čakala by som väčšiu bolesť v duši - nemyslím si , že aj keby bola najväčší flegmoš na svete tak by to dokázala prekonať tak rýchlo 8-O  :-| ale možno je to len môj názor ...

2 Eli Eli | Web | 14. února 2011 v 19:50 | Reagovat

jj, taký pokus-ale nič odborné :-)  :-D
a s tými rodičmi-no ona v podstate nikdy nemala rodičov-o všetko sa musela postarať sama, lebo rodičia všetko prepili :-( -ale tomu sa ešte budem venovať podrobnejšie :-D

3 Marry Marry | E-mail | 18. února 2011 v 13:39 | Reagovat

:) ahoj, chcela si komrntar, tak pisem. Zacina to dobre, neviem ci uz mas premyslene ako to bude pokracovat, a ak nie, ci prijimas rady od ostatnych "blogerov" :D ak by si mala zaujem mozem ti napisat svoj navrh (napis ci chces alebo nie) ale zatial ma to fakt zaujalo :-)

4 Eli Eli | Web | 18. února 2011 v 13:41 | Reagovat

určite áno :-)  :-)  :-) som ochotná vypočuť si akúkoľvek radu ktorá by mi pomohla zlepšiť toto miesto :-)

5 safre safre | 9. března 2011 v 16:31 | Reagovat

mne sa to strašne páči :-)

6 Eli Eli | Web | 10. března 2011 v 15:02 | Reagovat

[5]: tak to som rada ;-)  :-)

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama