Životné poslanie

27. února 2012 v 20:37 | Elinai |  Čo mi slina prinesie na jazyk
Som chorá, takže som si konečne našla trochu času povenovať sa blogu. Začala som s lovcami tmy, ale nejak mi to nešlo a tak zatiaľ pridávam aspoň toto. Dúfam že sa bude páčiť.

Poviedka, ktorú som napísala na základe poviedkara asi pred rokom Usmívající se


Postava: Nepotrebný inžinier
Miesto: Mesiac
Hlavná myšlienka: Samota robí srdce milšie.
Prvá veta: Ale my nie sme dvojčatá!

"Ale my nie sme dvojčatá! Keby sme boli, tak ho tu nenechám."
"Čože? Veď vyzerá ako tvoj klon! A ako si myslel že ho tu necháme? Veď to je vražda! Uvedomuješ si čo hovoríš?!"
"Uhádol si. Je to môj klon. A keď mi dáš šancu tak ti to vysvetlím."
"Vážení a milí, tak ja vás nechám osamote. Pílite mi uši. Idem si nájsť miesto s pekným výhľadom na ktorom strávym zvyšok života." vyhlásil som a odkráčal som preč. Greg vyzeral že ma chce zastaviť ale ja už som zmizol za najbližším kopcom.

Aj tak ma nepotrebujú. Som len nepotrebný inžinier, dokonalá kópia. A teraz ešte aj vyhnaný na Mesiac. Aspoň sa presvedčím, či samota naozaj robí srdce milšie, ako to tvrdia básnici. Nikdy som nemal dosť času na to aby som to vyskúšal. Doteraz sa okolo mňa stále niekto motal. Vedci, veľa vedcov. Som totiž prvý ľudský klon.

Som rovnaký ako môj originál. Mám všetky jeho spomienky a vedomosti. A ten originál to prestalo baviť. Až tak, že sa kvôli mne stal astronautom. Len preto, aby ma mohol vymazať zo svojho života. Už ich nepočujem. Asi drahý Greg pochopil že som monštrum a rozhodol sa ma tu nechať.

Obchádzajúc kráter som uvidel štartujúcu raketu. Neviem či mám byť nadšený alebo smutný. Som sám. Usadil som sa na veľký kameň, pripravený zistiť, či samota robí srdce milšie. Zavrel som oči. Snažil som sa precítiť samotu. Už som skoro objal tú prázdnotu naokolo, keď mi čosi z ničoho nič položilo ruku na plece.

Keď som sa otočil, predomnou stálo oranžové čosi. Pokúsil sa o mňa infarkt. Nie preto, lebo to bol mimozemšťan, ale už som to skoro mal. Myslel som si, že na plece mi klope samota. Ale nie. Bol tu a pozeral sa na mňa tým svojím veľkým červeným okom, ceril na mňa zuby v niečom ako úsmev a podával mi ruku, hojne posiatu prísavkami.

Po chvíli začal podupávať nohou a tváril sa netrpezlivo. Ja som sa otočil a pokúsil som sa ujsť niekam, kde by som mohol pokračovať vo svojom teraz už asi životnom poslaní. Tá potvora si však myslela že sa jej bojím. Pomer nôh tri ku dvom bol jasne v môj neprospech.

V nasledujúcich rokoch ma opäť nikto nikdy nenehal samého. Samota, možno robí srdce milšie, ale čo na tom, keď sa nedá byť osamote dosť dlho na to aby moje srdce pookrialo?
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Komentáře

1 Annie* Annie* | Web | 27. února 2012 v 21:04 | Reagovat

Píšeš úžasne :-)

2 Elinai Elinai | Web | 27. února 2012 v 21:27 | Reagovat

[1]: Ďakujem :-)  :-)

3 neowei neowei | Web | 4. března 2012 v 18:04 | Reagovat

skvelé
depresívne
možno by som tomu hodila skôr názov fejtón ako poviedka :-D

4 Elinai Elinai | Web | 4. března 2012 v 18:39 | Reagovat

fakt je to depresívne?

s fejtónom by sa dalo súhlasiť :-)

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama