Srpen 2012

Česko 1 - 3.8 2012

31. srpna 2012 v 23:28 | Elinai |  Projekt 365
Ja viem že to mala byť každodenná rubrika, ale nejak to nevyšlo, keďže som sa počas augusta hnala z jedného dobrodružstva do druhého. A už nie som schopná zmysluplne doplniť každý deň, ten časový odstup je príliš veľký. Ale popridávam aspoň to najdôležitejšie.
Na wander som už mala skoro všetko pobalené (a krámy sa mi práve skončili) tak som s nadšením prijala ockovu ponuku. Myslela som si síce že toho z čiech uvidím viac ako len zoo, ale aj tak sa mi páčilo. ( Na vysvetlenie otec vlastí stánky na predaj fotodarčekov v českých a slovenských zoo, na jarmokoch a podobne). Program bol následovný: ráno nás otec vysadil v zoo, stetli sme sa na obed a potom večer, medzitým sme skúmali zveratká a fotilo všetko čo sa hýbalo (blbosť - hýbať sa to nemuselo).
tak takéto varovanie vzbudzuje skôr túžbu po splnení môjho cirkusáckeho snu :)
jedna bráchova umelecká..
už som hovorila že milujem slony? (je to druh na ktorý sa chodím najradšej pozerať do zoo, inak mám rada skôr šelmy Smějící se)
takto si lev značí svoje teritórium (hneď sa mi ten mokrý fľak na zemi zdal podozrivý)
a jeden lamí profil
nesmieme zabúdať na preliezky Mrkající
a fotím fotografa Smějící se
jeden veselý závoďácky trabant
celý Kvík (z HP)...teda až na to že toto je myslím nejaký sokolík alebo také niečo...
a nakoniec narcistická foto s výrom Martou, ktorá na mňa evidentne kašle.
PS: Fotky nie sú v chronologickom poradí. A fotené boli nielen mnou, ale aj mojou rodinou.

Deň deviaty - 30.7.2012

1. srpna 2012 v 0:02 | Elinai |  Projekt 365
Tak dnešok bol divný. Ránosom sa stretla s kamoškou Bar, išli sme na hlavnú stanicu pre chalan, ktorého ani jedna z nás jakživ nevidela, ale pre ktorho až zhruba do piatku tĺklo Barbarine srdiečko. Teraz ale už spadli ružové okuliare a myslím že prvý pohľad bol posledný klinec do rakvy.

Robila som v podstate sprievodcu a zabávača (seriózne ani jeden z nich nevedel kdeje račko), a išli sme dokina na batmana. Maťo sa strašne snažil barbaru okúzliť, no ona rozpačito odmietala každý jeho návrh i dar. Blázonko však do nej naivne hustil ďalej, že by sa mali stretnúť znovu. Ona mu na to iba rozpačito pokyvovala.

Keď sme ho vrátili na stanicu a absolvovali sme dlhú cestu do petržalky, atmosféra sa uvoľnila a palacinky som dostala ako odmenu za záchranu barbarinho života (mňam). Po obede sme išli za jej otcom do práce, kde sa Bar prezliekla do jazdeckého (nové "ešte neroztiahnuté" čepsy sme na nu rvali dvaja desať minút). Následne sme vyrazili smer Slavia.

Ako rada hovorím, dosiahla som dostatočne mizernú jazdeckú úroveň na to, aby som bola spokojná, Barbara začínala o rok skôr ako ja, ale jazdectvo je zjavne jej "vyvolený" šport. Tak ona sa trápila a ja som sa hrala na fotografa Smějící se.

Večer ma zaviezli do auparku, kde som s mamou doriešila turistické nohavice (nakoniec mám tie za 60, ale som s nimi spokojná). Otec asi zjedol kura, ktoré som nechala príliš dlho mimo chladničku, acelý večer behal na záchod a späť.