/

"Môj milovaný harmonogram"

11. prosince 2012 v 17:17 | Elinai |  Lovci tmy
Voľný čas si zobral tento školský rok dovolenku, preto píšem až teraz. Večer ma čaká predpremiéra Hobita, a keďže nestíham tréning, konečne som dopísala kapitolu (ak sa tento úryvok dá tak nazvať) z Lovcov Tmy. Moja vďaka patrí Maky, ktorá ma motivovala oživiť tento pomaly umierajúci les. Snáď sa mi podarí v tomto trende pokračovať a ďalší článok príde skôr než o pol roka :)



Ako by sa zrazu ochladilo. Voda, ktorá pred chvíľou nemala ďaleko k horúcej ma zrazu nedokázala zahriať. "Hovor!"
Tentokrát moju drzosť ignoroval. S vážným výrazom na tvári sa na mňa pozrel " Traja padli v boji, ďalší dvaja spáchali samovraždu a zajali sme piatich vrátane teba."
"To znamená že niekto utiekol." predstieral som ľadový pokoj. To že sa niekomu podarilo utiecť bola dobrá správa, ale moja myseľ sa zaoberala tými mŕtvymi. Snažil som sa presvedčiť sám seba že Sandy sa nič nestalo.
"Áno."
"Kto utiekol? A koho ste zajali? Sú tu?"
"Už aj tak som ti povedal príliš."
"Ako viem za koho mám smútiť keď neviem kto..." nedokázal som sa prinútiť povedať to slovo.
"Smúť za päť ľudských bytostí, svojich priateľov ktorí položili život za nesprávnu vec."
Odmietal som myslieť na mŕtvych, kým tu boli živí. Ak sú tu...piati by sme mali šancu. Keď nie utiecť, tak aspoň dôstojne zomrieť.
"A sú tí ktorých ste zajali v poriadku?"
"Nejaké ľahké zranenia, nič vážne." Dopekla. Dúfal som že mi nejak naznačí kto prežil. Však on mi tie mená určite povie. V tejto chvíli nie, ale raz určite. Dúfať, že to prežil Aj Derick aj Sandy by bolo hlúpe, ale snáď mala šťastie aspoň Sandy. Cítim k nej viac než by som mal. Či už k živá alebo mŕtva, stále je to moja malá sestrička všetkým okrem krvi.
-----------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------

Myslel som si že sa všetko vráti do zabehaných koľají, že ma okrem občasných vychádzok nepustia zo stromu až kým nezačnem ľutovať všetky svoje hriechy. Elf mal na to zjavne iný názor. Po večeri mi podal papier so slovami: "Toto je tvoj harmonogram. Začal platiť v tejto chvíli a budeš ho dodržovať, pokiaľ ti ja alebo iná za teba zodpovedná osoba nepovieme niečo iné."
Môj harmonogram bol akási tabuľka ktorá rozsekala mojich 24 hodín na sled činností. Mal som dokonca určený čas aj na čistenie zubov.
"Tak to teda v žiadnom prípade! Ja niesom žiaden sopliak ktorý potrebuje rozvrh hodín. Za svoje zuby a svoj čas si už nejakú chvíľu zodpovedám sám!"
"Nejaká chvíľa sa práve skončila. Nemáš na výber."
"A čo mi taký morálny elf ako ty môže urobiť?"
"Za každé neuposlúchnutie mojich rozkazov nedostanú tvoji priatelia jesť. A funguje to aj naopak. Aspoň sa ukáže či ste naozaj takí bezohľadní akými sa robíte."
Mal ma v hrsti a vedel to. Nebudem svoj tým držať zbytočne o hlade. Ak máme utiecť musíme byť silní. Ale všimol som si jednu trhlinu toho úžasného plánu - nemám hodinky. Ak mi ich nedá, nemôžem ho neuposlúchnuť, pretože neviem kde v harmonograme sa práve nachádzam. A keď na to príde a dá mi hodinky, nuž, všetko sa dá použiť ako zbraň.
"Podaj mi ruku." nevidel som možnosť ako nesplniť príkaz bez toho aby ostatní neprišli o jedlo, takže som neochotne poslúchol. Začal si čosi potichu mrmlať.
"AU! Zblaznil si sa ty jeden všivavý..." pustil moju ruku. Ten chuj mi vypálil na zápästie hodiny. Toľko k môjmu skvelému plánu.
"To by sme mali. A pokiaľ dobre vidím, mal by si si už minútu umývať zuby. Stretneme sa o 15 minút v spálni na zhodnotenie dňa." zdvihol sa a odkráčal.
Mysliac na vraždu som si išiel umývať zuby. Teda, ak sa tak dá nazvať žutie listov, ktoré sa tu považuje za večernú hygienu. Aj keď pri tých orieškoch na ktorých prežívajú asi nič viac nepotrebujú. Zamyslene som hľadel na svoje hodiny a rozmýšľal som na akom princípe fungujú. Pokúsil som sa zoškrabať ciferník, avšak koža sa na tom mieste nedala porušiť, bolo to ako keby som na nej mal tenké priesvitné brnenie. Nie je to veľa, ale mohlo by mi to zachrániť život. Vlastne to bolo viac než som čakal. Vypľul som listy, opláchol sa a išiel som čeliť tomu tyranovi, ktorému sa odteraz musím podriadiť.


"Takže čo si sa dnes naučil?"
"Dozvedel som sa že časť mojich priateľov žije, že dokonca jeden varoval môjho brata a teda už to tu s vami monštrami nebudem musieť dlho trpieť. Taktiež som zistil že nie ste takí milí na akých sa hráte, a že využivate citové vydieranie." nechcel som sa nechať zatiahnuť do tejto hlúpej hry, ale nevedel som ako sa jej môžem vyhnúť tak aby ostatní nehladovali.
"Čo znamená dlho?"
Mal som chuť odseknúť že každá minúta strávená tu je dlho, ale radšej som sa uspokojil s odpoveďou "Predpokladám že do dvoch týždňov je toto miesto zrovnané so zemou."
"Naozaj si myslíš že keď zničíte miesto dostanete sa von? Kruh sa nedá zničiť, stojí tu už dve tisícky rokov. Za ten čas nás našli päťkrát. Zrovnali to tu so zemou, to je pravda, avšak všetci prítomní elfovia prosto vyšli z kruhu, zatiaľ čo nepriatelia zostali uväznení v ňom. Pár z nich nakoniec vyčistilo svoju dušu a mohli odísť, ale väčšina čoskoro zomrela od hladu."
"A s tými čo utiekli z kruhu ste spravili čo?"
"Nechali sme ich ísť."
"A toto ti mám akože veriť?" rozrehotal som sa. Elf si však zachoval kamenný výraz. "No tááááák, mňa neoklameš, takí hlúpi predsa nie ste..."
"Nechali sme ich slobodne odísť a ty mi zajtra povieš prečo. Nadnes stačilo. Dobrú noc." sfúkol sviecu a izba sa ponorila do tmy.
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Komentáře

1 neowei neowei | 20. ledna 2013 v 20:03 | Reagovat

skvelá kapitola
aj som sa zasmiala
len keby častejšie pribúdali :D

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama